Kineziológia – metóda One Brain

Isto už väčšina z vás v živote prešla ťažkým obdobím, počas ktorého ste sa neubránili nepretržitej podráždenosti a neovládateľným výbuchom hnevu, ktoré ste, samozrejme, s odstupom času ľutovali. Tieto výbuchy bývajú často nasmerované na vašich najbližších, ktorí nemôžu ohroziť vaše spoločenské postavenie a prestíž. O to bolestivejšia je vaša neskoršia ľútosť, čím bližší vám je človek, na ktorom ste si vybili zlosť. Nič to však nemení na fakte, že sa takýmto výbuchom nepríčetnej zlosti jednoducho neviete ubrániť, akokoľvek by ste chceli. Väčšinou nasledujú po dlhodobej snahe o sebaovládanie a potláčanie svojho hnevu. Najhoršie na týchto výbuchoch je, že bývajú pomerne hlučné a prichádzajú nečakane, takže sa ťažko dajú utajiť, hoci sa nikomu nepáčia.

1. Príčiny

Dlhodobá podráždenosť býva často výsledkom nášho moderného životného štýlu, ktorého podstatou je západný model myslenia, založený na racionálnom úsudku. Aby sme mohli fungovať v našom racionálnom svete, staviame do popredia rozum, čím blokujeme svoje vnútorné vnímanie a svoje pocity. Keď niečo cítime, tak to zámerne potlačíme, lebo tejto zložke vnímania nepripisujeme dôležitosť. Tým, že dlhodobo potláčame svoje pocity, strácame po čase schopnosť vnímať základné potreby svojho tela – ako sú jedlo, spánok, pitie tekutín, pohyb na čerstvom vzduchu a spoločnosť druhých. Naše telo tieto deficity istý čas dokáže zvládať, avšak keď sa v určitom období nakopia krátko po sebe viaceré záťažové situácie (napr. úmrtie v rodine, strach o chorého príbuzného alebo zvládanie vzdorovitých pubertálnych detí), naša oslabená psychika zrazu prestane reagovať normálne a obvykle sa stane to, čomu ľudovo hovoríme, že nám “rupli nervy”.

2. Dnešné školstvo

Mnohí z nás sa v dospelosti boria s problémom nízkeho sebavedomia, ktoré sa veľmi intenzívne začína rozvíjať práve nástupom povinnej školskej dochádzky. Systém hodnotenia založený na oceňovaní nabifľovaných faktov stavia ľudskú osobnosť do úzadia, ignoruje individuálne prednosti a talenty jednotlivcov. Dokonca aj výnimočne nadaní žiaci (tzv. jednotkári) majú neskôr v dospelosti problém s tým, že sú príliš zameraní na výkony a namiesto toho, aby hľadali radosť a svoje vlastné naplnenie, zaoberajú sa skôr napĺňaním očakávaní druhých. Takýto spôsob fungovania ich potom často oddeľuje od svojich vlastných pocitov, narúša medziľudské vzťahy a v nemalej miere aj ich zdravotný stav.

3. Tresty

V našej spoločnosti je pomerne zabehnutým stereotypom, že vybuchujúci nervózny človek si zaslúži trest. Zazeráme naňho, vyhýbame sa mu, prípadne ho dokonca ohovárame. Tým ešte zvyšujeme jeho nervozitu, pretože aj keď do očí mu nič nepovieme, aj tak naše odmietanie podvedome vníma z našich neverbálnych prejavov. Odsúdenie okolia v takto postihnutom jedincovi vytvára pocit, že robí niečo trestuhodné a že si teda zaslúži trest. Nielenže mu začne všetko padať z ruky a začne podvedome sám seba bojkotovať, ale stratí ešte aj schopnosť primerane reagovať na posmešné či kritické reakcie okolia, pretože bude mať pocit, že okolie má pravdu. V skutočnosti má trestanie takéhoto človeka asi taký efekt, ako keby ste potrestali plačúce dieťa, ktorému sa práve niečo nepodarilo. Vaše hysterické reakcie sú totiž v skutočnosti prejavmi vášho vnútorného dieťaťa, ktorému už dlhodobo niečo veľmi podstatné chýba.

4. Následky

V prípade, že sa rozhodnete svoje hysterické obdobie „liečiť“ formou trestov, zákazov, prípadne sa budete nútiť k zvýšenej sebadisciplíne či dávať si náročné záväzky, riskujete, že váš emocionálny systém po krátkom čase úplne skolabuje a upadnete do depresie. V stave ťažkej depresie človeka už spravidla nezaujíma vôbec nič a nemá ani dostatok psychických a fyzických síl čokoľvek pre seba urobiť. Býva úplne odpojený od svojich emócií a nevníma poriadne ani svoje telesné potreby. Mnohokrát nevie jesť ani spať. Liečenie takéhoto stavu už bude vyžadovať asistenciu psychiatra a lieky, odporúčame mu však radšej predísť ešte vtedy, keď sme v období hysterických výbuchov.

5. Odmeny – vaša hlava musí pracovať pre vás

Človek zasiahnutý hysterickým obdobím musí mať na pamäti, že skôr pochvala a odmena sú tie správne prostriedky, ktoré mu dodajú silu a stratené sebavedomie. Je potrebné začať venovať zvýšenú pozornosť základným potrebám svojho tela – ako sú jedlo, spánok, pitie tekutín, pohyb na čerstvom vzduchu a spoločnosť druhých. Vaša hlava je síce navyknutá pracovať proti týmto vašim základným potrebám a bude už zo zotrvačnosti vymýšľať presvedčivé argumenty, prečo práve teraz nemôžete jesť alebo jesť to, na čo máte chuť, alebo prečo teraz nemôžete ísť plávať, hoci sa vám žiada. Prinúťte svoju hlavu pracovať pre vás a požiadajte ju, nech hneď teraz vymyslí spôsob, ako by sa to, čo vaše telo potrebuje, dalo okamžite splniť. Zameranie vašej hlavy na podávanie výkonov v snahe získať ocenenie okolia vás do tejto situácie dostalo, preto nie je možné, aby vás dostalo aj z nej. Zo životnej krízy naplnenej výbuchmi zlosti sa môžete dostať jedine tak, že výkony a očakávania okolia na nejaký čas odsuniete na druhú koľaj a starať sa budete v prvom rade o to, ako sa cíti a čo potrebuje vaše telo.

6. Pomoc okolia

Okolie sa, samozrejme na výbuchy hnevu niekoho, kto žije v ich blízkosti (príbuzný, kolega, sused) pozerajú ako na niečo odsúdeniahodné a rušivé. Častou reakciou okolia je, že na človeka s takýmito problémami okolie zavolá políciu, sociálneho kurátora alebo iné úrady pod zásterkou priateľskej výpomoci. Odhliadnuc od toho, že nežiadaná pomoc býva často horšia než žiadna, jediný, komu sa takíto „dobráci“ v skutočnosti snažia pomôcť, sú oni sami, pretože nervózny a nečakane vybuchujúci človek ich ruší a majú z neho strach. Niekedy ide v skutočnosti skôr o pomstychtivý čin, pretože hoci vy sa momentálne cítite slabý a vyčerpaný, váš „pomocník“ vás pravdepodobne už dlhšie pozoruje a javíte sa mu taký silný a schopný, že vám závidí. Pokiaľ stretnete vo svojom hysterickom životnom období človeka, ktorý sa vám skutočne snaží pomôcť, spoznáte ho podľa týchto znakov:
a) spýta sa vás, čo vás trápi a pozorne vás vypočuje
b) spýta sa, ako by vám mohol pomôcť a z toho, čo navrhnete urobí pre vás to, čo je v jeho silách
c) upozorní vás na vaše silné stránky a ocení, čo ste doteraz dokázali
d) týmto láskavým spôsobom vás bude podporovať dovtedy, kým svoje ťažké obdobie neprekonáte (nie však dlhšie ako 3 mesiace).

7. Pocity viny

Človek, ktorý podľahol hysterickému výbuchu, sa pravdepodobne nevyhne pocitom hanby a viny. Tieto pocity sú však nesmierne škodlivé a oberajú vás o silu, ktorú potrebujete na zvládnutie situácie. Pocit viny ešte nikdy nikomu nepomohol, ani nič konštruktívne nikomu nepriniesol. Darmo niektorí ľudia tvrdia, že len upozorňovaním na chyby sa dá umožniť ich odstránenie. Podľa našich skúseností práve naopak – upozorňovaním na prednosti a kvality človeka dochádza k jeho uvoľneniu a postupnému zanechávaniu jeho chýb. Preto je vašou úlohou odpustiť si svoje „nevhodné“ správanie, ktoré v skutočnosti nie je nevhodným, je len blikajúcou kontrolkou, že niečo dôležité zanedbávate (podobne, ako v aute vám začne blikať kontrolka, keď vám dochádza benzín). „Doplňte benzín“ = dajte telu to, čo potrebuje a pomôžte vašej psychike, aby sa spamätala. A o mesiac – dva bude zase iné ročné obdobie a vy si zase budete všímať, ako pekne vonku svieti slnko. "Každý si zaslúži 2000 šancí a keď je mu to málo, tak ďalšie tisíce." Lisa Nichols

Ak si chcete udržať pocit šťastia, vyhýbajte sa sebakritike. Hoci nás mamky a staré mamky učili, že sebakritika je pekná a chvályhodná, opak je pravdou. Sebakritika nám prináša len frustráciu a neschopnosť čokoľvek podniknúť. Sebakritika totiž podporuje strach robiť chyby a to je katastrofa. Nič nové sa bez robenia chýb nenaučíte. Nerozbehnete bez toho žiaden biznis, dokonca bez robenia chýb nevychováte ani dieťa. Mnohí sa zo strachu z chýb utiahnu do kúta a nerobia nič – veď „kto nič nerobí – nič nepokazí“.

Sebakritika zabíja v ľuďoch pocit lásky. Zabraňuje človeku, aby mal rád sám seba. A kto nemá rád sám seba, nemôže mať rád ani nikoho iného. Jednoducho nie je možné, aby ste mali niekoho radi, keď sa na seba hneváte. Človeku, ktorý sa zaoberá sebakritikou, sa svet čoskoro začne zdať byť mimoriadne problematickým a nepriateľským miestom. Hoci sa bude snažiť obrátiť veci na smiech, stále sa mu budú dostávať pod kožu. Začne sa ukrývať za úsmev, aby sa odklonil od hlúpych a bezcenných myšlienok ako sa len dá, ale väčšinu času sa vo svojom vnútri aj tak bude trápiť. Bude ho stáť veľa úsilia povzniesť sa nad to všetko, a bude ho to neskutočne vyčerpávať.

Toto vyčerpanie spôsobí aj jeho snaha vyhýbať sa hnevu. Človek, ktorý holduje sebakritike, potrebuje byť dokonalý. Byť dokonalým znamená vyhýbať sa hnevu. Hľadá naplnenie svojich cieľov mimo seba. Len taký život považuje za správne prežitý, v ktorom napráva to, čo je zlé a robí to, čo je navonok správne. Všetci to poznáme – cítime sa v jeho prítomnosti neustále kritizovaní a usmerňovaní, poskytuje nám nežiadané rady. Vyžaduje od všetkých vysoké štandardné výkony. Nič z toho, čo takýto človek robí, ho neuspokojuje.

Ľudia, ktorí sú sebakritickí, spravidla potláčajú svoj hnev, uzatvárajú ho, až kým sa nenahromadí, a potom vybuchnú do slepej zúrivosti. Potláčaný hnev sa v človeku premení na hnisajúci duševný vred, ktorý z času na čas „mokvá“ takýmito výbuchmi. Čo je však horšie – tento duševný „vred“ človeku spôsobuje vznik rôznych úzkostí a panických stavov. Tie vznikajú preto, že človek prestáva dôverovať samému sebe, a nevie sa spoľahnúť na svoj úsudok a schopnosti. A kto spôsobuje stratu sebadôvery? Naoko neškodná – SEBAKRITIKA !

Sebakritickí ľudia, sa často potrebujú cítiť úspešnými, a potrebujú, aby ich výkony boli uznávané aj ostatnými. Aby mali naplnený život, musia dosahovať úspech v očiach ostatných ľudí. Myslia si, že musia byť efektívni, aby boli hodnotní. Pre pocit šťastia je však potrebné, aby bol človek spokojný tu a teraz. Spokojnosť, ktorá je niečím podmienená, nikdy nikomu žiadne šťastie neprinesie :-)

Každý ide do vzťahu s istým nákladom informácií a vlastností získaných v minulosti, v detstve. Nesieme si do svojich nových rodín modely, ktoré sme videli u svojich rodičov. Mnohé z nich sa nám už nepáčia – trápia nás a v súčasnosti sú už neefektívne. A predsa sa týchto návykov získaných vo svojej pôvodnej rodine nevieme zbaviť! Prečo je tomu tak? Pretože všetky deti – vrátane nás – sa učia žiť NAPODOBŇOVANÍM. Deti napodobňujú absolútne všetko, čo vidia u svojich rodičov – dokonca aj to, čo sa rodičia snažia pred deťmi skrývať – a vôbec pri tom kriticky neposudzujú, či je toto správanie a postoj správne a efektívne. Návyky, ktoré človek získal v detstve, sú veľmi silné a ich zmena vyžaduje podobné úsilie, ako keď sa chce človek zbaviť nejakého zlozvyku – napríklad fajčenia.

Prečo napríklad emocionálne reagujeme v situácii, v ktorej je náš partner naopak absolútne chladný? Reagujeme skutočne na udalosť, ktorá sa práve odohrala, alebo reagujeme na niečo nevyriešené z minulosti, čo táto udalosť práve spustila? Tak napríklad: keď nás do nepríčetnosti dráždi, že nám partner málokedy povie, ako nás miluje. Dráždi nás náš partner, alebo si v sebe nosíme nevyjadrený a rokmi nahromadený hnev na rodičov za to, že nám málokedy hovorili, ako nás majú radi? Alebo napríklad peniaze. Aký k nim máme vzťah? Ako s nimi dokážeme narábať? Prečo sa kvôli nim ustavične hádame?

Hnevať sa na niektorého rodiča znamená hnevať sa na polovicu seba samého – či už na svoju mužskú – alebo ženskú stránku. Mnohí možno ani netušia, aké katastrofálne následky to však môže mať! Keď sa človek hnevá napríklad na svojho otca – čiže na svoju mužskú stránku – spôsobuje mu to v živote zaujímavý jav: Tým, že sa stále snaží podvedome potrestať svoju mužskú stránku – tak vlastne podvedome bojkotuje svoju vlastnú schopnosť zarobiť peniaze a uplatniť sa niekde, kde ho to bude baviť. Cíti sa síce ako obeť okolností – s ktorými „nevie pohnúť“ – avšak všetky tieto okolnosti si pritiahol do svojho života práve postojom ku svojmu otcovi. Nuž a čo by mohlo spôsobiť napríklad také odmietanie našej matky? Isto ste už počuli o niečom takom ako neplodnosť. Hmm – presne hnev na svoju matku môže byť jej príčinou. Alebo aj mužné – racionálne – správanie niektorých žien môže byť následkom nevyriešeného hnevu na svoju matku. Možno sa na svoju matku hneváte za to, že bola príliš „slabá“ a pasívna v situácii, kedy sa žiadalo konať. Takže teraz sa vám protiví na sebe akýkoľvek prejav slabosti a ženskosti – a závidíme ženám, ktoré si vedia mužov „omotať okolo prsta“ svojou zvodnosťou... Je teda našom vlastnom záujme rodičom odpustiť. Že to vôbec nie je ľahká práca – iste potvrdí každý, kto sa o to kedy pokúšal.

Takže ako na to? Čo robiť, ak zistíme, že si v sebe naozaj nosíme nahromadený hnev na rodičov? V prvom rade je potrebné ukľudniť svoje vnútorné dieťa. Robí sa to tak, že v situácii, ktorá vás poriadne vytočila (vystrašila, prípadne rozplakala), si v pokoji sadnete niekam na nerušené miesto a snažíte sa spomenúť si, kedy ste túto – presne túto – emóciu zažili po prvýkrát v živote. Možno sa vám vynorí nejaký veľmi silný zážitok z detstva a hnev na niektorého z rodičov. Prežite tento zážitok vo svojej mysli znova celý tak, ako sa vtedy odohral a precíťte svoj hnev, poníženie a sklamanie plnou silou. Umožnite svojmu vnútornému dieťaťu – ktorým ste v danej situácii boli – aby nakričalo na človeka, ktorý mu v minulosti ublížil – a aby mu povedalo všetko, čo vďaka tomu cíti. Ak má vaše vnútorné dieťa strach z autority rodiča a bojí sa mu vyjadriť svoj hnev – postavte sa vo svojej mysli za svoje vnútorné dieťa ako láskyplný dospelý – ktorým ste teraz. Podporte ho svojou ochranou a prípadne mu pomôžte, ak treba v spomienke nakričať na vášho rodiča, prípadne niekoho, kto mu ublížil.

Keď táto silná emócia pominie, príde na rad upokojenie vášho detského ja. Umožnite svojej dospelej stránke, aby vzala vaše detské ja do náručia, upokojila ho príjemnými slovami a sľúbila mu svoju dlhodobú a trvalú ochranu vo všetkom, čo sa odteraz prihodí. Staňte sa tak svojmu vnútornému dieťaťu lepším rodičom, než boli vaši skutoční rodičia – a doprajte si týmto spôsobom dodatočne to, o čo ste boli v detstve ukrátení. Možno rozmýšľate, na čo je toto všetko dobré. No veľmi sa budete čudovať – aké obrovské dopady to bude mať na váš ďalší život. Začnete priťahovať láskyplných partnerov. Nájdete napĺňajúcu prácu. A ak ste boli neplodní, tak privediete na svet svoje prvé dieťa. Ak si však sami netrúfate uskutočniť predchádzajúce očistné „cvičenie“, zverte sa s dôverou do rúk kineziológa One Brain, ktorý vám pomôže upokojiť vaše detské ja a zbaviť sa tak nežiaducich modelov správania v dospelosti.

Prečo vlastne stále priťahujeme ten istý typ partnera? Jeden nevyhovujúci vzťah ukončíme a s nádejou začneme nový len preto, aby sme po čase zistili, že je to stále o tom istom – ako v predchádzajúcom vzťahu. Prečo je tomu tak? Priťahujeme takých partnerov, aký postoj máme k sebe. Väčšinou majú všetci k sebe taký postoj, aký k nim mali ich rodičia. Ak by sme tento postoj chceli zmeniť, je potrebné, aby sme sa sami sebe stali milujúcimi rodičmi.

V šťastnom vzťahu – keďže ho väčšinou tvoria dvaja ľudia – je veľmi dôležitá rovnováha. Predovšetkým vnútorná. Mám na mysli tú rovnováhu, ktorá nám umožní rozpoznať, čo ešte môžeme odpustiť a čo už nie. A to nielen na začiatku vzťahu, keď sa ešte len rozhodujeme, či sa s niekým „dáme dokopy“, ale počas celého jeho priebehu. Je veľmi chvályhodné, ak sme tolerantní a dokážeme ľudí akceptovať takých, akými sú. Avšak veľmi dôležité je rovnako láskyplne akceptovať aj samého seba. Ak dokážeme udržať jemný balans medzi láskou k blížnemu a k sebe, máme vyhraté. Tak sa nám totiž nemôže stať, že by nám partner začal nejakým spôsobom ubližovať. Ubližovať nám môžu len vtedy, keď im to dovolíme.

Nie je preto žiadnou prehrou ukončiť vzťah, ktorý, hoci bol na začiatku úžasný, prestal v nás vzbudzovať pocity šťastia a spokojnosti. Je totiž celkom prirodzené, že jeden z partnerov sa začal vyvíjať, zatiaľ čo druhý stagnuje. Ani jedno ani druhé nie je zlé. Len to, čo bolo na začiatku perfektné, prestalo postupne fungovať. Ak vypozorujeme v ktoromkoľvek štádiu vzťahu, že už nie je šťastný, v záujme zachovania osobného šťastia obidvoch zúčastnených je lepšie ho ukončiť. A to aj vtedy, ak je nešťastný len jeden z partnerov. Vtedy totiž ani ten druhý nemôže byť 100%-tne šťastný, lebo je to na úkor iného. Požadovať od niekoho, aby sa prispôsobil našim predstavám je proti prírode a spôsobuje to len bolesť a trápenie. Oveľa prínosnejšie je nechať partnera ísť svojou vlastnou cestou.

To isté platí aj v prípade, že už sú vo vzťahu deti. Je veľmi mylné sa domnievať, že je v záujme dieťaťa nefunkčný vzťah umelo udržiavať. Pre zdravie dieťaťa nemôže byť dobré, ak vyrastá v pretvárke a napätej atmosfére. A boli by sme veľmi naivní, keby sme si mysleli, že tieto veci dieťa necíti. Pre dieťa je naopak veľmi zdravé vyrastať po boku šťastného rodiča, ktorý sa vie sám o seba postarať, a tým ide dieťaťu dobrým príkladom. Deti sa totiž nevedia učiť žiť ináč, než napodobňovaním. A ak rodič, s ktorým dieťa žije, dokáže rozpoznať, že vzťah ho už nenapĺňa, ukončiť ho s vďačnosťou za to pekné, čo bolo, a otvoriť sa novým životným príležitostiam, dáva dieťaťu dobrý základ pre budovanie jeho sebadôvery. Takéto dieťa je teda na dobrej ceste viesť šťastný a naplnený život.

Ako si teda udržať pocit šťastia v našom vzťahu? Počúvajme svoje vnútro – ako sa cíti a čo by si prialo. Splňme mu podľa možnosti každé želanie, a to aj za cenu kompromisov. V žiadnom prípade neodporúčam komukoľvek, aby sa pre niekoho obetoval. Človek, ktorý poprie svoje vlastné potreby sa tak vlastne odmietne starať sám o svoje vlastné šťastie. A keďže mu tým pádom v živote „niečo“ začne veľmi chýbať, automaticky začne od druhých očakávať, že sa o jeho šťastie postarajú. Očakáva od druhých vďačnosť a lásku za svoju obetavosť. Samozrejme, že tento „výmenný obchod“ nemá príliš veľa spoločného s láskou.

A ešte jedna zaujímavosť – keď sa človek rozhodne pre niekoho obetovať, darmo očakáva z druhej strany nejaké ohľady. Skôr naopak – dočká sa toho, že ho partner začne zneužívať. Prečo toľký nevďak? Pretože príslovie „buď k druhým taký dobrý, aký chceš, aby boli druhí k tebe“ je len polovičná pravda. Tú druhú nám predchádzajúce generácie akosi zabúdajú odovzdať. Druhá časť totiž znie: „buď k SEBE taký dobrý, akí chceš, aby boli druhí k tebe“. Ľudia sú zrkadlá. Ukazujú nám, ako sa sami k sebe správame, odopierajú nám to, čo si sami odopierame – takže aj druhým dovolíme, aby nám to odopierali. Ak chceme, aby nás druhí robili šťastnými, musíme im to najprv ukázať. Ľudia sú zrkadlá a robia len to, čo z nás cítia. Vážia si nás natoľko, nakoľko si sami seba vážime.

Mnohé z našich mám a starých mám by tento recept na šťastné partnerstvo nazvalo obyčajným sebectvom. Avšak omyl – tu nejde o sebectvo. Ide o to, že len ten človek môže vytvoriť šťastné partnerstvo, ktorý je šťastný. A byť šťastný je niečo, o čo sa treba starať presne ako o malé dieťa. Kedy bude malé dieťa šťastné? Keď budú splnené všetky jeho potreby. Keď splní mama všetky potreby svojho dieťaťa – tak to dieťa by sme sebeckým asi nenazvali, však? Aj v nás – dospelých – stále žije vnútorné dieťa, ktoré má svoje potreby. Sú pomerne jednoduché – ako u detí – zdravé jedlo, pohyb na čerstvom vzduchu, teplý príbytok a láska. Ten, kto si toto všetko dopraje plnými dúškami, spĺňa všetky predpoklady na to, aby vytvoril šťastné a napĺňajúce partnerstvo.

S mužom sme sa rozišli, pretože sme si prestali rozumieť. V konečnom dôsledku – dôvody nie sú až také dôležité, ako skôr fakt, že som zostala sama. Na všetko. Som teraz šťastná? Určite šťastnejšia, než bojovať márny boj vo vzťahu s niekým, kto mi prestal rozumieť. „Šťastnejšia“ ale nie je mojím cieľom. Mojím cieľom je „byť šťastná“.

Keďže príroda nás stvorila ako mužov a ženy, patríme nerozlučne k sebe. Kto tvrdí, že si vystačí bez druhého pohlavia, ide proti prírode, a nakoniec, aj sám proti sebe. Nie sme predsa žiadni hermafroditi – obojpohlavné bytosti, ktoré si všetko zabezpečia samy. Muž robí zo ženy ženu a žena robí z muža muža. Len jeden popri tom druhom si môžeme uvedomovať svoju ženskosť, alebo mužskosť.

Ako teda chápať obdobie, v ktorom sme čerstvo rozídení s partnerom, alebo v ktorom ešte len čakáme „na toho pravého“? Čo tak nazvať toto obdobie obdobím vegetácie? Aj mohutný silný dub v zime strasie všetko lístie a „nič nerobí“, „len“ odpočíva. Hoci navonok sa zdá, že je nečinný, v skutočnosti zbiera sily, aby na jar vypučal a zazelenel sa v plnej nádhere.

Takže už vieme, že čas po rozchode, alebo pred vytvorením vzťahu je akýmsi vegetačným obdobím. Ale čo máme vedy vlastne robiť? Ako máme tráviť čas? Čím si máme z hlavy vytlačiť nepríjemné myšlienky? Nuž je tu jedna dôležitá vec, ktorú by sme si mali uvedomiť všetci – či už žijeme v nejakom vzťahu, alebo sami. A tá vec je láska. Kde sa berie a ako ju máme prijať? Ako to, že niektorí ju priťahujú v takom množstve a iní skoro vôbec?

Tajomstvom tejto záhadnej príťažlivosti je sebaúcta. Milujete sami seba tak, ako by Vás mal milovať Váš vysnívaný partner? Nie? Nuž, tak to je teda riadna smola. V tom prípade sa žiadnej lásky nedočkáte. Človek totiž priťahuje do svojho života len to, čím je sám vnútri naplnený. A tak, ak ste naplnení sebakritikou, pritiahnete partnera, ktorý Vás bude stále kritizovať, alebo nepritiahnete vôbec nikoho – lebo pre nikoho nebudete pre vzťah dosť dobrí. Ak ste neistí s tým, čo by ste chceli, pritiahnete partnera, ktorý Vás bude vo veľkej miere obmedzovať, alebo nepritiahnete vôbec nikoho, lebo každý Vás bude len zneužívať a nebudete preňho nejakého vzťahu hodní.

V týchto príkladoch by sme mohli pokračovať do nekonečna. Poznáte to sami. Darmo nás mamky učili, že sa máme k druhým správať tak, ako by sme chceli, aby sa druhí správali ku nám. Aj tak nám potom „skáču po hlave“ a nijako neoceňujú to, čo pre nich všetko robíme! Ako je to možné? Je to spravodlivé? Veru áno – je to spravodlivé. Ľudia totiž fungujú ako zrkadlá – správajú sa k nám tak, ako sa my sami k sebe správame. Ak chceme, aby si nás vážili, musíme si sami seba začať vážiť. Funguje to takto: žena, ktorá si o sebe myslí, že je hlúpa, strpí, keď jej niekto povie „hlupaňa“ a hoci ju to zraní, nevie sa brániť. Prečo? Pretože vnútri s tým sama súhlasí. Keby s tým vnútri nesúhlasila, tak sa jej to nedotkne, a hrdo od takého hulváta odkráča – viac by jej nestál za reč. Z toho vyplýva, že pravidlo, ktoré nás mamky naučili, musíme trošku pozmeniť. Máme sa k SEBE správať tak, ako by sme chceli, aby sa druhí ku nám správali.

Čo má teda človek robiť v období, keď je sám? Vráťme sa k múdrosti starého duba – navonok sa nedeje nič, vo vnútri však prebieha kumulácia obrovskej sily, ktorá prepukne, keď bude správny čas. Teda aj my zbierajme silu. Nevyhľadávajme cielene nový vzťah, ale popracujme na vzťahu, ktorý máme k sebe samému. Dajme si všetko, čo očakávame od svojho vysnívaného partnera. Nevieme ako si to máme sami dať? Máme čas – nikto nás nesúri – popremýšľajme teda nad tým, ako sa o seba s láskou postaráme. Až keď toto dokážeme urobiť – urobiť sami seba šťastným – až potom pritiahneme partnera, ktorý nám v tom bude pomáhať. Prečo? Lebo ľudia fungujú ako zrkadlá :-)

Mnohí sa s tým už stretli. Vzťah vyzerá navonok pekný, ale vždy, keď sa s milovaným stretneme, odídeme od neho akísi unavení, malátni. Akosi nie sme so sebou spokojní. Akosi sa v nás nenápadne stupňujú pocity viny. Toto manipulátor dosahuje tým, že v rozhovore nenápadne vyzdvihuje svoje prednosti a úspechy. Tie naše prechádza mlčaním, alebo ich dokonca spochybňuje. Celkový dojem z rozhovoru máme taký, že jeho nesmierne obdivujeme, ale my sami si pri ňom pripadáme menejcenní. Toto všetko sú varovné signály, že žijeme vo vzťahu s manipulátorom.

Manipulátor je človek veľmi charizmatický a príjemný – vtedy, keď je na očiach verejnosti, alebo keď mu to vyhovuje. A predsa v súkromí cítiť z neho chlad a medzi 4 očami nám robí také veci, ktoré nie sú príliš láskyplné. Napríklad nás s niekým podvedie. Alebo sa s nami opakovane rozchádza a dáva dokopy. Prípadne má vo zvyku neodpovedať na naše SMS-ky alebo nedodržiavať naše dohody. A v neposlednom rade nás kritizuje. Nikdy však nejde o konštruktívnu kritiku – teda nepovie nám, ako to máme nabudúce urobiť správne. Vždy len naznačí, že sme niečo urobili zle, alebo že sa mu nepáči ako sme to urobili. Nemá vo zvyku odpúšťať a ani nám nikdy nedá možnosť napraviť chybu.

Manipulátor je človek, ktorý v skutočnosti nie je schopný milovať. Pravdepodobne sa mu v detstve nedostalo dosť lásky, alebo bol sám vychovávaný manipulátormi – čo je vlastne to isté. Manipulátori vychovávajú deti so skrytým násilím – vzbudzujú v nich pocity viny, trestajú deti citovým chladom, čo je pre dieťa ten najhorší trest a spôsobuje im v dospelosti ťažké narušenie ich citovej stránky. Vo vzťahu spoznáme, či nás partner miluje, podľa jeho správania voči nám. Teda či nás chváli a oceňuje, či nám prejavuje drobné denné láskavosti, či sa nás rád láskyplne dotýka. Ak sa mu niečo nepáči, dáva návrhy na zlepšenie.

Aby sme si boli 100%-tne istí, či máme do činenia s manipulátorom, stačí urobiť jeden malý test – a to úprimné vyjadrenie svojich pocitov. Napríklad Vás niekto urazí, poviete mu, ako sa Vás jeho slová dotkli a čakáte jeho reakciu. Normálny citovo zdravý človek sa Vám zvyčajne ospravedlní, že mal zlý deň, alebo to prehnal a poprosí Vás o prepáčenie. Je jasné, že tento človek si Vás váži. Manipulátor Vás začne zosmiešňovať a zhadzovať Vaše pocity – nie ste nejakí precitlivení? Nerozumiete žartu?

Pocity viny v nás manipulátor nevzbudzuje len tak. Má presný cieľ. Tým, že nás oslabí – oslabí našu sebaistotu a sebadôveru, dostane nás pod kontrolu a môže nás využívať na svoje ciele. Akosi podvedome sa potom cítime povinní vykonať pre neho aj to, čo nám je inak proti srsti. Avšak toto všetko robí manipulátor s takou noblesou a tak nenápadne, že mnohé jeho obete s oslabeným sebavedomím ani po rokoch neveria, že ten skvelý charizmatický úspešný človek ich manipuluje.

Manipulátor si totiž veľmi zakladá na svojom vzhľade a pôsobení na okolie. Je to jeho základná zbraň – pôsobiť príjemne a očarujúco. Druhou zbraňou, ktorou Vás drží vo svojej moci, je jeho herecká schopnosť zahrať na chvíľu milujúceho človeka a niečím mimoriadnym Vás prekvapiť. Robí to však len vtedy, keď vycíti, že o ňom pochybujete a že by Vás mohol stratiť. Keby Vás stratil, už by nemal koho manipulovať a to by bola nuda. Preto seká dobrotu, kým znova nepoľavíte z pozornosti. Potom zase nenápadne začne jemnou iróniou, zdvihnutým obočím, alebo myknutím plecom vo vás prebúdzať a udržiavať pocity viny.

Jeho metódy sú také nenápadné a ťažko dokázateľné, že človek niekedy len ťažko uverí tomu, že manipulátor je ten, kto mu škodí a kto ho oslabuje. Jediným spoľahlivým indikátorom sú Vaše vlastné pocity. S kým sa cítime krásni a múdri – ten nás má naozaj rád. Pri kom si pripadáme nešikovní, nedokonalí a menejcenní – ten nás celkom určite manipuluje.

Ako si poradiť s manipulátorom? Najúčinnejšia cesta je prerušiť s ním akýkoľvek kontakt. Ak to nedokážeme, potom by sme mali využiť niektorý z nasledujúcich 4 krokov sebaobrany proti manipulátorovi (vždy adekvátny krok podľa konkrétnej situácie).

1. Hluchota. Ak Vás niekto urazí, alebo dokonca vysloví na Vašu adresu nadávku, tvárte sa, že ste nepočuli, že to nepatrilo Vám, prípadne, že si Vás s niekým pomýlil. Hlavne sami seba presvedčte, že nie ste povinný od nikoho inkasovať urážky – takže ich jednoducho ignorujte, ako keby nepatrili Vám.

2. Milota. Nedajte sa strhnúť k prudkým reakciám. Samozrejme – nie vždy sa to podarí – ale keď už máte o niekom podozrenie, že je manipulátor, pozorujte jeho pokusy vytočiť Vás a reagujte milotou. Márne pokusy niekoho naštvať rýchlo omrzia a bude si hľadať inú obeť.

3. Svedkovia. Pozvite si ku konfliktu s manipulátorom svedkov: „Mária – poď sem – počula si, čo mi povedal?“ Manipulátor sa totiž väčšinou spolieha, že obeť má pocit hanby za to, že to celé sama niečím vyprovokovala. Naďalej platí, že manipulátor si za každú cenu udržiava imidž dokonalosti. Ak mu tento imidž budete sústavne kaziť pozývaním svedkov, začne sa vyhýbať buď Vám, alebo neprístojnému správaniu k Vám.

4. Zveličenie. Ak Vám niekto, kto Vás nepozná, povie niečo v tom zmysle, že ste príliš pomalí, zveličte túto jeho ilúziu a odpovedzte mu, že ste práve prekonali ťažkú operáciu. Povedzte mu to tak nahlas, aby to počulo čo najviac svedkov a uvidíte, aké pocity viny v ňom vyvoláte. Týmto ste mu ich vlastne odsmečovali späť, pretože jeho úmyslom bolo vzbudiť pocity viny vo Vás.

Záverom len toľko, že láskyplný a plnohodnotný vzťah s manipulátorom nie je možný. Ak ste práve zistili, že žijete vo vzťahu s manipulátorom, zbaľte mu kufre a vypoklonkujte ho ešte dnes von zo svojho života. Máte predsa svoju cenu a zaslúžite si normálneho partnera. A ak by Vás náhodou brzdil strach, že keď nie Vy – tak kto mu pomôže? – nebojte sa oňho. Keď bude stáť o naozajstnú lásku, vyhľadá sám ODBORNÚ pomoc. A ak o ozajstnú lásku nestojí, rýchlo si namiesto Vás nájde inú obeť. Postarajte sa teda rýchlo o seba a neplytvajte zbytočne energiou a silami na manipulátora, ktorý nestojí o Vašu pomoc. Pokiaľ nie ste odborníci, nepokúšajte sa ho zmeniť. Jediné, čo od Vás chce – chce Vás ovládať a zneužívať.

Väčšinou sa o manipulátorov obetavo starajú tí, ktorí odmietajú postarať sa sami o seba. Odmietajú sami sebe priniesť pocit šťastia a naplnený život. Nemajú dosť odvahy, aby robili to, čo chce ich srdce. Očakávajú, že šťastie a naplnený život im prinesie partner. Takýto postoj je spoľahlivým spôsobom, ako naletieť prvému manipulátorovi, ktorý Vás stretne. Manipulátor totiž vždy veľmi presne vypozoruje, po čom jeho potenciálna obeť túži – a vždy jej nasľubuje, že presne to jej on dá. Že sú tieto sľuby plané – to ste už možno zistili aj Vy. Nikto Vám nedá to, čo si odmietate poskytnúť Vy sami.

Podľa všetkého áno, lebo je tu minimálne 5 oblastí, v ktorých sa budú takíto partneri pravdepodobne rozchádzať. Poďme ale pekne po poriadku. Čo sa myslí pojmom „veľký vekový rozdiel“? Dohodnime sa, že je to 10 rokov a viac. Ako takýto rozdiel môže vplývať na harmóniu daného vzťahu? Rozoberme si to podľa spomínaných 5 oblastí, v ktorých to pravdepodobne bude škrípať. Možno nie hneď zo začiatku, ale časom, keď príde stereotyp, určite sa trecie plochy objavia.

1. Intímne spolužitie. Jeden z partnerov sex ešte len objavuje, baží po ňom, potrebuje kvalitu aj kvantitu. Druhý partner už v sexe vyskúšal všetko, čo ho zaujímalo, doslova sa vybláznil, a teraz už sex tak dychtivo nepotrebuje. Začleňuje ho do svojho života ako príjemné spestrenie, avšak mnoho iných vecí má preňho teraz väčšiu hodnotu, prípadne aspoň rovnakú. V tejto situácii je len otázkou času, kedy sa mladší z partnerov začne cítiť neuspokojený a starší zase obťažovaný.

2. Finančné hospodárenie. Veľmi často sa v páre vyskytne jeden „rozhadzovač“ a jeden „šetrič“. Nemusí byť síce pravidlo, že zrovna ten starší je vždy šetrnejší, avšak problém pri takejto kombinácii pováh nastane vždy. Obaja sa budú cítiť partnerom veľmi ohrození – bude ohrozené doslova ich bezpečie a prežitie. Šetrič môže mať až panické obavy pri finančnom správaní svojho partnera, kdežto rozhadzovač môže mať neúnosné pocity obmedzenia. Mnohí to riešia autoritatívnym „držaním kasy“ jedným z partnerov – avšak aj tu je len otázkou času, kedy začne byť takéto pomerne násilné riešenie neznesiteľné. Ak majú partneri šťastie, že v otázke financií sú rovnako šetrní, môže sa ešte vyskytnúť ďalší problém, a to:

3. Trávenie voľného času. Málokedy majú partneri s veľkým vekovým rozdielom spoločné predstavy o voľnom čase. Samozrejme – aj tu vplýva veľa iných faktorov, avšak väčšinou starší uprednostní kľud, mladší zase vzruch. Taktiež hudobný vkus takýchto partnerov sa málokedy podobá, a už vôbec nehovoriac o priateľoch jedného i druhého partnera, ktorí by sa mohli na spoločnom stretnutí cítiť – prehnane povedané – ako rodičia a pubescenti na spoločnej akcii. Veľkú úlohu zohráva aj pocit zodpovednosti u staršieho z partnerov. Tento pocit ho vedie k serióznejšiemu postoju k práci, kdežto mladší partner sa bude chcieť hlavne zabávať. Na prvý pohľad neškodný rozdiel, môže neskôr prerásť do neúnosného napätia, ak starší má pocit, že je na všetko, čo sa týka živiteľstva rodiny, sám, a mladší sa cíti osamelý v zábave.

4. Výchova detí. V podobnom duchu budú partneri pravdepodobne pristupovať aj k deťom: mladší sa bude chcieť hlavne zabávať a porobí s deťmi často aj výchovné prešľapy, starší sa bude pravdepodobne so svojou zodpovednosťou cítiť osamelý a nebude sa mať o koho oprieť.

5. V súvislosti s názorom na trávenie voľného času môže dôjsť aj k nezmieriteľným rozdielom názorov partnerov v otázke konzumácie alkoholu. Je pravdepodobné, že ten partner, ktorý inklinuje k zábave, bude inklinovať aj k alkoholu, ten zodpovednejší sa ho zase môže strániť napríklad aj z finančných dôvodov. Okrem toho po alkohole môže neskôr siahnuť ktorýkoľvek z partnerov – v dôsledku napätia a nepohody z predchádzajúcich 4 dôvodov.

Napriek tomu je množstvo párov s veľkým vekovým rozdielom spolu šťastných. Dokonca aj mnohé prominentné osobnosti vo veľkom vekovom rozdieli svojich partnerov nevidia problém. A preto Vám chcem dôrazne prízvukovať: ak aj poznáte pár, ktorý sa vyznačuje veľkým vekovým rozdielom partnerov, nesnažte sa im do ich vzťahu zasahovať.

Sú na to 2 vážne dôvody:

1. Kým nezažijú, neuveria. Pred osobnou skúsenosťou nie je dobré chrániť dokonca ani vlastné deti, pretože jedného dňa by Vám mohli oprávnene vmietnuť do tváre výčitku, že im bránite žiť.

2. Neriskujte, že si ich znepriatelíte. Hoci aj dobre mienená rada ľudí pobúri, ak je nevyžiadaná. Nepriateľskú reakciu riskujete aj v prípade, že sa Vaše varovania neskôr potvrdia. Preto sa radšej vždy držte hesla: Ži a nechaj žiť. Dokonca aj vtedy, ak jeden z partnerov váha, či má v takomto vekovo nevyváženom vzťahu pokračovať a vyslovene Vás žiada o radu – nepodľahnite, prosíme, pokušeniu a NERAĎTE MU, ABY VZŤAH UKONČIL.

Vašou najvhodnejšou reakciou v tomto prípade bude kladenie otázok. Pýtajte sa pochybovača, ako sa vo vzťahu cíti. Ako sa cíti v konkrétnych situáciách. Ako by sa cítil, keby zvolil rozchod. Ako by sa cítil, keby zvolil spoločnú budúcnosť. Verte, že pomocou takýchto otázok mu najlepšie pomôžete ujasniť si, či mu veľký vekový rozdiel vo vzťahu prospieva, alebo škodí.

Je také niečo vôbec možné? Nie sú deti nevinným zabijakom romantiky a intimity? Záleží od nás, či to pripustíme. Neznamená to, že by mali šťastné páry radšej ostať bezdetné – to rozhodne nie! Ten pocit naplnenia, ktorý dá žene dieťa v jej lone a na jej prsníku a mužovi zase hrdé otcovstvo, sa nedá ničím nahradiť. Rozhodne sa o túto nádhernú skúsenosť netreba ochudobniť. Treba však tomuto krásnemu životnému naplneniu obetovať partnerské šťastie a intimitu? Pozrime sa, čo sa s tým dá urobiť.

Predpokladom na to, aby partnerstvo sprevádzala vášeň a harmónia aj po narodení detí je, že sa partneri naozaj našli a hodia sa k sebe. Samozrejme, že deti prinesú do života každého páru obrovský prevrat životného štýlu a osobných hodnôt, no dá sa podniknúť niekoľko vecí, ktoré deťom zabránia zruinovať intímne partnerské šťastie. A nemusí to byť náročné ani finančne, ani inak.

V prvom rade by sa bezdetní ani rodičovskí partneri nemali snažiť za každú cenu tráviť spolu všetok svoj voľný čas. Na to, aby boli jeden pre druhého príťažliví, musí žena ostať ženská a muž mužný. Toto sa dá dosiahnuť len tak, ak sa každý bude nejaký čas venovať iba napĺňajúcim činnostiam typickým pre svoje pohlavie. Žena by sa mala (v prípade, že ju to teší) venovať nákupom a posedeniam s kamarátkami, móde a prípadne svojim záľubám ako čítanie, či ručné práce – proste čokoľvek, čo ju baví. Spadá sem samozrejme aj príjemné ničnerobenie, spanie a leňošenie podľa chuti. Muž by si takisto mal vyčleniť dostatok času na mužské aktivity, posedenia s kamarátmi, prípadne poľovačku, či rybačku – presne podľa svojej chuti.

Spoločne trávený čas bude takto vzácnejší a oslobodený od nepríjemného prispôsobovania sa. Partneri budú mať pre seba navzájom príchuť niečoho tajomného a neznámeho. Toto je veľmi idealistický plán, kam sa nám však v ňom stratili deti? Samozrejme, pokiaľ ide o deti do 1 roka, tam treba 24 hodinovú starostlivosť, ktorú si partneri isto spravodlivo podelia, keď sa milujú. Jeden rok nie je až taká dlhá doba, keď vieme, že nie je potrebné obetovať deťom viac. Takisto treba prihliadať na to, že ide v podstate o obdobie, počas ktorého sú obaja partneri vzrušení a vytešení z nového človeka, ktorý im pribudol do rodiny.

Po dovŕšení jedného roka dieťaťa si však partneri musia začať strážiť svoje partnerské šťastie. Mnohé renomované časopisy pre rodičov a dokonca aj mnohí detskí psychológovia radia rodičom, aby sa deťom obetovali do roztrhania tela. Aby v deťoch rovnomerne rozvíjali psychickú aj pohybovú stránku – a tak rodičia vláčia deti po rôznych jazykových a pohybových kurzoch pre batoľatá a podobne. Najlepšia škola pre rovnomerný psychický a fyzický rozvoj je však nechať deti samy na seba. Nezvyčajný postoj, ale veľmi efektívny.

Neznamená to, pravdaže, že ich necháme samé doma – to rozhodne nie! Budeme doma s nimi, ale nenecháme sa zotročiť tým, že im obetujeme všetok čas. Zatiaľ, čo sa deti hrajú, venujeme sa dôležitejším veciam – ako je napríklad lakovanie nechtov, pitie piva, alebo pozeranie von oknom. A popri týchto dôležitých aktivitách dozeráme na bezpečnosť detí. Čo sa takýmto prístupom dá dosiahnuť? Budete v pohode. Veľmi v pohode. Budete oddýchnutí a spokojní. Vaša oddýchnutá a spokojná prítomnosť je to najlepšie, čo môžete dať svojim deťom pre ich dobrý psychický a fyzický rozvoj. Je to zároveň to najlepšie, čo môžete urobiť pre svoj radostný intímny život. Zároveň tým robíte svojim deťom jednu veľkú dobrú službu – učíte ich samostatnosti.

Ak sa nudia, sú nútené vymyslieť si nejakú aktivitu. Nezvyknú si teda čakať, že im ju nájdete vy. A aký prínos to má pre ich život? Taký, že v dospelosti nebudú čakať od nejakého pochybného zamestnávateľa, že im dá nejakú prácu. Zamestnajú sa samy – a to tým, čo ich baví a napĺňa. Existujú dokonca aj názory, že nie je dobré deťom kupovať rôzne nákladné atrakcie, na ktoré chodia rodiny hromadne a čaká sa tam v dlhých radoch. Deti sú tam mrzuté a rodičia nakoniec tiež. Netreba deti vodiť ani do obchodov a kupovať im plastové hračky. Ich hromadenie v deťoch pestuje závislosť na konzumnom spôsobe života. Bavia ich totiž vždy iba chvíľu a stále ich treba upratovať. Nie je pravda ani to, čo tvrdia ich ziskuchtiví výrobcovia – že rozvíjajú tvorivosť dieťaťa. Tvorivosť dieťaťa rozvíja absencia hračiek a skutočnosť, že si ich musí samo vyrobiť z toho, čo je zrovna doma po ruke! Strašne veľa šetríte, a živiteľ rodiny sa nebude musieť pretrhnúť v práci, aby zarobil dosť peňazí.

Kam teda s deťmi chodiť? Zostaňte s nimi doma! Poskytnite im výbeh na čerstvý vzduch a spoločnosť ich rovesníkov. A vy sa v pokoji venujte svojim aktivitám. Udržujte sa v pohode, veľa spite a ostane vám veľa aktívnej energie pre skutočne dobrý a šťastný partnerský vzťah.

Mnoho ľudí hľadá šťastie vonku. Mnohí si myslia, že to alebo ono im prinesie pocit šťastia alebo vyriešenie všetkých problémov. Buď skvelý životný partner, nové auto, veľký dom, alebo veľký finančný obnos... Často sa však stáva, že aj keď sa niekomu podarí dosiahnuť to, po čom túžil, pocit šťastia mu to neprinieslo. Prečo je to tak?

Hľadanie šťastia často pripomína trápenie človeka, ktorý pre samé stromy nevidel les. Pocit šťastia totiž netreba hľadať vonku, každý ho má vo svojom vnútri. Často je však veľmi hlboko pochovaný. Ako ho odtiaľ vydolovať? Niekomu stačí, aby si jednoducho sadol a naladil sa na svoje tiché a pokojné vnútro. V dnešnej uponáhľanej dobe to však mnohým robí veľké problémy. Pre niektorých je to dokonca úplne nemožné. Ako sa teda na svoje pokojné a šťastné vnútro naladiť?

Existuje jedna veľmi jednoduchá a hravá metóda – a to kreslenie pomocou intuície. V roku 1979 vymyslela americká učiteľka Betty Edwards v spolupráci s neurobiológom – nositeľom Nobelovej ceny – Rogerom W. Sperrym špeciálnu relaxačnú metódu kreslenia, ktorá človeku veľmi rýchlo pomôže naladiť sa na svoje pokojné vnútro. Celý základný kurz sa môže uskutočniť za jeden deň, prípadne už za niekoľko hodín. Obsah tohto kurzu pozostáva z jednoduchých kresliarskych cvičení, ktoré zvládne aj 10-ročné dieťa. Princípom týchto cvičení je spomalenie mysle aj tela. Logická mozgová hemisféra, ktorá nám v živote svojimi obmedzeniami vyrába toľko problémov, sa na kurze vôbec nepoužíva. Na to, aby sme jej zabránili miešať sa nám do kreslenia, slúžia špeciálne techniky, ktorým logika vôbec nerozumie, a teda sa do nich nevie zapojiť.

Všetky kroky pri kreslení vykonáva naša pravá – intuitívna – mozgová hemisféra. Výsledkom tohto procesu je pocit kľudu a spokojnosti, a taktiež neuveriteľné zručnosti v kreslení. Človek, ktorý na začiatku kurzu vôbec nevedel kresliť, na konci kurzu je schopný nakresliť takmer profesionálny portrét ceruzou. Okrem pocitu šťastia, ktorý sprevádza celú túto jednoduchú činnosť, nastupuje na záver ešte aj pocit hrdosti na samého seba za to, čo človek za tak krátky čas dokázal. Tento pocit šťastia ďalej ešte znásobujú reakcie jeho známych na jeho nové schopnosti.

Na prvom stupni tohto kurzu sa absolvent naučí základy obyčajnou ceruzkou a zvládne kreslenie portrétu. Potom nastupuje aj možnosť pokračovať v ďalších stupňoch kurzu, kde sa pocit vnútornej relaxácie podporuje ešte aj prostredníctvom farieb a ďalších maliarskych techník – ako je olejomaľba, pastel, akvarel, perokresba atď. Raz ročne je možné absolvovať aj kurz krajinomaľby, kde sa celková relaxácia a vzrušenie z objavovania nového spája ešte aj s príjemným pobytom v prírode na čerstvom vzduchu. Každá z týchto techník má svoje čaro a pomáha človeku prepnúť z uponáhľanej ľavej hemisféry do svojho pokojného a šťastím naplneného vnútra. Stačí vyskúšať :-)